Ako takmer každe ráno opäť polozaspatá vychádzam z vysokánskeho vežiaku obodkovaného balkónmi. Pomaly po opustenej ceste prechádzam ku električkovej zastávke, kde čakám na červenú hrkálku. Jedna práve veselo oznamuje svoj príchod typickým zvonivým "cŕŕn". Počas jazdy po tak známej ceste znova precitám do nového dňa. Obdivujem statné stromy lemujúce koľajnice. Rýchlo prefrčíme okolo môjho obľúbeného miesta navždy odpočívajúcich a ja sa snažím zachytiť čo najviac z jeho dnešnej nálady. Ďalšou cestou ma sprevádzajú už len štrbavo sa usmievajúce nepekné bloky a sklesnuté tváre ľudí, až kým nevystúpim. Ešte v duchu poprajem hrkálke pekný deň bez nehôd a ona mi znova tradičným vysokým zvonením odzdraví. Pokračujem popri prechodných domovoch vysokoškolákov a ako vždy ma pobaví, ako sa z každej brány do reality ponáhľajú "dospeláci". Ja však idem ďalej chodníčkom vedúcim až ku škole a spomedzi ľahkých mrakov sa mi posmieva nezbedné slnko. Čaká na svoju chvíľu, no ešte je skoro a preto naň zazriem, aby vyčkalo. Smeje sa a pokukuje po mne až kým po schodoch nevyjdem do "väzenia". Nech hovoria ostatní, čo chcú, ja sa teším na každé dopoludnie strávené v kruhu mojej "krvnej skupiny". Po príchode hneď zamierim do šatne, kde sa zvítavame s ďalšími spolutrpiteľmi skorého vstávania. Otváram hnedé vŕzgajúce dvere a opäť ma ohúri jej jednoduchosť a náš neporiadok. Hoci sa nanovo vybielené steny snažia pôsobiť ešte zachovalým dojmom, už na prvý pohľad nepekne kontrastujú s párom ošarpaných drevených lavíc na sedenie, ktoré toho prežili viac, ako si vieme predstaviť. Zavesím si bundu na jeden z vešiakov lemujúcich steny a usádzam sa medzi zívajúcich spolužiakov. Pohľad mi zaujmú nanovo načmárané obrázky na drevenej stene, ktorá nás delí od druhej šatne. Samozrejme mi nedá, aby som sa nepozrela aj na potichu prikrčený kôš v kúte. Zjavne už nezvláda nápor odpadkov, ktorými ho denne častujeme. Nad hlavami žmurká veľká lampa dozerajúca na nás pri učení sa. Zvoní. Musíme do triedy.Zapadneme na svoje miesta a čakáme na "zázrak". Ďalšia hodina, ďalšia písomka. Na nepekne namaľovanú lavicu hnedej farby dopadajú papiere a my ešte narýchlo tlačíme do hláv potrebné informácie. Odrazu predo mnou pristáva zadanie testu a mám k dispozícii len svoje "vedomosti". Lavica nezdieľa môj nepokoj a neporadí, keďže som si na jej tvár zabudla napísať ťahák. Lavicu pod povrchom časom zničenej dosky mám zúfalo prázdnu, čo sa jej vôbec nepáči. Je tam predsa na to, aby v nej niečo bolo, či nie? Zíva sivou prázdnotou a sťažuje sa. To však nevnímam, pretože ma popri tuhom rozmýšľaní nad testovými otázkami rozptyľujú optimistické obrazce vyryté kružidlom na lavicu v oveľa lepšej chvíli. Zo školy idem tou istou cestou ako som prišla, no nálada všetkého okolo je úplne iná. Rovnako aj moja. Teraz sa teším z ďalšieho užitočného dopoludnia, ktoré sa našťastie už skončilo a čakajú ma len príjemnejšie veci ako písomky. Vykračujem si teda po chodníku a mám pocit, že okolo mňa sa všetko spolu so mnou usmieva. Svet je už úplne prebudený a plný energie. Všade je čulý ruch, ktorý mi k dobrej nálade pridáva značný kus optimizmu. Po príchode domov zamierim do detskej izby a otváram dvere s veľkým okom pravdy. Pôsobí na mňa útulne, veď je to moje útočisko. Pozriem sa na jej koniec a moje miesto nočného odpočinku ma vábivo zaláka k sebe. Odolám a posadím sa za svoj pracovný stôl, ktorý odráža moju povahu a vidno, že sa na ňom neustále čosi deje. Nikdy nie je prázdny. Rozhliadnem sa okolo seba a znudene zívnem nad fádnosťou obyčajného dreveného nazeleno natretého nábytku. Bratov smiešny koberec zobrazujúci profil dedinky, na ktorom sa ešte nedávno hrával s autíčkami, si pokojne hovie a spomína na lepšie časy. Zaberá takmer polovicu izby a pôsobí detsky. Potom sa zahľadím von obrovským oknom na krajinku a keď sa nabažím pohľadu na okolité kopce, pozriem sa na povrch stola obsypaného veselými obrázkami ukrytými pod priehľadným sklom. Mohutný stojí pevne na svojom mieste a dohliada na neporiadok v útrobách štyroch drevených "šuflíčkov", ktoré má. Občas mrknem na časomeriačik hoviaci si hneď vedľa stolného slnka a kalendára, z ktorého na mňa hľadia známe tváre študentov nášho gymnázia. Keď sa skoncentrujem a začnem robiť to, čo treba, stôl stíchne, aby ma nerušil a ja prestávam vnímať aj veselého kominárika, ktorý na mňa žmurká spopod skla.
