Asi nie som jediná, ktorá sa počas depresívnejšieho obdobia v melanchólii zamýšľa nad zmyslom nášho bytia. Je to láska? Rodina? Priateľstvo? Kariéra? Alebo snáď viera v posmrtný život, ktorý sa nakoniec nekoná? Možností je množstvo, ale v mojom prípade som ešte neprišla na niečo,čo by mi dávalo neochvejnú silu ísť ďalej, stačí sa rozhliadnuť naokolo a strácam akúkoľvek vôľu sa snažiť o niektoré z úbohých ľudských cieľov, pretože mi v tomto spoločenstve skutočne nedávajú žiadnu pointu.
Stačí sa zamyslieť nad tým, koľko ľudí sa už v minulosti snažilo dosiahnuť niečo, čo bolo podľa nich správne. A výsledok? Križiacke výpravy, nezmyselné upaľovanie "čarodejníc", dve svetové vojny, vojny v Iraku a Afganistane,..., vraždy, utrpenie, krv, krv, krv... A ČO z toho máme? Dejiny tvoriace temnú históriu ľudstva? Úbohé, sme úbohí... A ľudia sa aj tak nepoučia, naďalej vedú vojny, nech už s akýmkoľvek úmyslom, aj tak sú to boje, na ktoré doplatia NEVINNÍ.
Chcem tak veľa, keď túžim po tom, aby si konečne všetci uvedomili nezmysly, ktoré robia? Ako ich presvedčiť? Ako VÁS presvedčiť?
Počula som, že človek má prežiť každý deň, akoby bol jeho posledný... Užívať si každé nové ráno a byť rád, že je... Nemyslieť nato, ako niekomu ublížiť, ako vyvolať spor. Spamätajte sa predsa! Veď TO je jediným zmyslom nášho žitia, nič iné... nič...
... nemám chuť smiať sa, nemám chuť žiť pri vedomí, že patrím medzi takýchto ľudí plných nenávisti voči ostatným. Keby som vedela, čo im otvorí oči, urobila by som to... Som totálne znechutená týmto krvilačným svetom...
