Zastavte ho...!

Dnes ma sčista-jasna kamarátka postavila pred najväčšieho strašiaka môjho života a ja som bola odrazu úplne bezmocná. Zrejme si to ani neuvedomila, keď zasnene farbisto vykresľovala svoje plány do budúcnosti. Vravela ich s takým neochvejným presvedčením, akoby potajomky nahliadla do knihy zvanej Osud práve vo chvíli, kedy ju jej strážny anjel zabudol na stole. Rovnako stresujúco na mňa pôsobia aj čoraz častejšie sa opakujúce otázky a pripomienky profesorov :"Už ste sa rozhodli, na akú vysokú školu sa budete hlásiť?", alebo "Myslite pomaly aj na to, čo bude po strednej škole..." Pri pomyslení na nezadržateľne sa blížiacu dospelosť mám chuť kričať, čo mi hrdlo stačí alebo sa ukryť do malej myšacej diery, kde ma "ujo" ČAS nikdy neobjaví a ja tak budem navždy vo veku, ktorý mi najviac vyhovuje - niečo medzi dieťaťom a dospelákom, kedy od vás ešte nikto nečaká prepracovanú zodpovednosť a zároveň nikoho nezarazí vaše bláznovstvo. Mám strach, že sa nestihnem nadýchnuť, a už budem príliš dospelá na splnenie si svojich snov.Človek je ako hruška. Nie je dobrá nezrelá, no prezretá už nechutí každému. Ako však zistím, či je už ten správny čas? Ak hruška dozrieva príliš dlho a začne prezierať skoro, jej skutočná zrelosť môže ostať nepovšimnutá. A v tom je aj môj problém. Necítim sa zrelo, no až to príde, život začne naberať nebezpečne rýchly spád a zmení sa na nezastaviteľný vlak rútiaci sa dolu kopcom, nikto však nevie nájsť ručnú brzdu. Na konci kopca je zákruta, a ak sa ručná brzda nenájde, nikdy sa nedozviem, čo by nasledovalo - či hlboká priepasť alebo pokojná rovina. Urobte pre mňa niečo a zastavte ten vlak, CHCEM VYSTÚPIŤ !!!